„Eee, vieš, musíme ho postrážiť, kamarát ho nesmie mať u seba, má na návšteve otca. Ale keď jeho otec odíde, vezme si ho spať. Len na týždeň, dva…“
No…, bolo to rozkošné šteňa, a ja som nerozvážne súhlasila. „Volá sa?“ „MAFINKA:“
A tak sa stalo, že sa náš (hlavne môj) život zmenil.Mafinka robila robila pokroky v poslúchaní pokynov, ale aj mláčky a dosť často aj kôpky. Matúš ich poslušne a trpezlivo odstraňoval, ale keď ich opakovane urobila zopár na koberci, rozkošné šteniatko dostávalo nový rozmer. Mafinka mala čo najviac spinkať, aby rástla a mocnela. Namiesto toho lietala a robila nové mláčky a kôpky. A celkovo mala vždy akosi viac energie. Niekoľkokrát za deň to na ňu prišlo a Mafinka bez varovania behala svoj domáci okruh cez izby. V závratnej rýchlosti, dookola a do nemoty. Keď ste s ňou šli na prechádzku, nešla vedľa vás, spôsobne hopkajúc. Namiesto toho chytila kúsok vodítka do pusy a s radosťou sa rozbehla, ťahajúc vás za sebou. Najprv to bolo celkom príjemné. No, čo, trošku si pobehnúť so šteniatkom. Bola krásna, pútala pozornosť ulice. Ale Mafinka dosahovala zo dňa na deň lepšie a lepšie časy.A tak ste mohli niekoľkokrát za deň stretávať prešťastného psa, ako sa rúti ulicou, vlečúc svoju paničku za sebou. Okrem toho, sa s nesmiernym nadšením vrhala na všetkých okoloidúcich ľudí aj psov, považujúc ich za svojich nových priateľov. Keď ma takto raz opäť uviedla do nečakaného šprintu cez cestu, kedy som ja skončila na zemi a Mafinka na poprsí našťastie, dostatočne zdatnej staršej dámy, povedala som si dosť. Mafinku musíme začať vychovávať.
